K problematike výskumu dejín národnostných menšín na Slovensku za prvej ČSR

Milan ZEMKO

Dejiny národnostných menšín na Slovensku za prvej Československej republiky nepatria k intenzívne skúmaným oblastiam dejín našej krajiny ani po spoločenskopolitických zmenách pred vyše desiatimi rokmi, skôr naopak. Dostupné bibliografické údaje z deväťdesiatych rokov dokladajú skromný počet monografických zborníkov a štúdií venovaných tejto téme¹ a ani dva predchádzajúce zjazdy Slovenskej historickej spoločnosti - prvý po novembri 1989 a prvý po vzniku samostatnej Slovenskej republiky - nepriniesli podľa publikovaných materiálov výraznejšie impulzy pre túto výskumnú oblasť², hoci ide o problematiku, ktorá si zaslúži zvýšenú pozornosť slovenských historikov z niekoľkých dôvodov.

Vystihnutie skutočných vzťahov “k neskoršie prisťahovaným príslušníkom iných národov na územie dnešného Slovenska” je podľa slov prof. Richarda Marsinu “kľúčovou otázkou slovenských dejín”³. Pre medzivojnové obdobie platí táto maxima o to väčšmi, že po vyše deviatich storočiach sa Slovensko prvýkrát ako vymedzený územný celok vyčlenilo z jedného - uhorského - štátu a stalo sa súčasťou novovzniknutej Československej republiky, čo podstatným spôsobom zmenilo existenciu tak slovenského národa, ako aj na Slovensku žijúcich národnostných menšín. Maďari sa prvýkrát vôbec ocitli, a samozrejme nedobrovoľne, v postavení národnostnej menšiny, pričom ich politickí predstavitelia v menšinových stranách, ale aj v novovzniknutej KSČ, sa dovolávali (podobne ako predstavitelia nemeckej menšiny v českých krajinách) sebaurčovacieho práva, ktoré by sa malo vzťahovať aj na nich. Významné časti iných národnostných menšín (nemeckej, židovskej) takisto neuvítali zásadnú štátnopolitickú zmenu v roku 1918 a neakceptovali nový štát ako svoj, ale s jeho existenciou sa museli postupne vyrovnať⁴. Aj v piatom zväzku syntetických Dejín Slovenska sa konštatuje, že “z nacionálneho hľadiska nemal vznik Československej republiky pre maďarských občanov pozitívny význam, skôr naopak. Demaďarizačný proces v oblasti štátnej správy a všetkých sfér štátneho aparátu, ako aj v oblasti kultúry, vedy a školstva sa ich dotýkal konkrétne alebo prinajmenej z psychologického hľadiska....Maďari sa ocitli v postavení národnostnej menšiny, okruh ich práv a povinností sa prevratne zmenil v porovnaní s ich postavením v rámci privilegovaného vládnúceho národa do roku 1918.”⁵ Monografia z pera slovenského historika, ktorá by sa špeciálne a fundamentálne zaoberala problematikou národnostných menšín na medzivojnovom, resp. prvorebublikovom Slovensku, však doteraz nevyšla.

Po vyše osemdesiatich rokoch od zániku starého Uhorska a v končiacom sa prvom desaťročí samostatnej Slovenskej republiky dozrieva vari čas pozrieť sa odznova a hlbšie na problematiku národnostných menšín v prvorebublikovom Československu, a to z viacerých hľadísk. Napríklad preskúmať všetky aspekty začlenenia relatívne rozsiahleho územia obývaného vo veľmi vysokej miere národnostnými menšinami, predovšetkým maďarskou menšinou, a historicky zvážiť všetky argumenty - od práva národov na sebaurčenie, cez dôvody geografické, vojenskoobranné, hospodárske a dopravné, až po etnicko-kompenzačné hľadiská - ktoré hrali rolu v rokovaniach na mierovej konferencii o vytýčení južnej hranice Slovenska. Ďalšou témou hodnou diskusie je problematika štátoprávneho usporiadania medzivojnového Československa z hľadiska postavenia národnostných menšín, ktorá sa týkala samozrejme i prípadného nového usporiadania celého štátu, no už dlhé desaťročia, a vlastne dodnes, sa v slovenskej historiografii redukuje len na riešenie, resp. neriešenie česko-slovenského vzťahu. A výskum dobovej menšinovej tlače, ako aj iných historických dokumentov by iste poskytol množstvo podnetov na dôkladnejšiu reflexiu medzivojnovej menšinovej problematiky.

Nejde totiž len o politické implikácie spolunažívania medzi slovenskou (československou) majoritou a menšinami za prvej ČSR Príslušníci národnostných menšín predstavovali podľa dvoch, resp. troch sčítaní ľudu po vzniku ČSR (v rokoch 1919, 1921 a 1930) síce postupne klesajúcu, no stále významnú časť celkového počtu obyvateľstva Slovenska⁶. Aj z toho vyplývala ich nezanedbateľná rola v živote celej krajiny a v prípade dvoch relatívne malých menšinových komunít, no zreteľne prítomných v slovenských mestách, akými boli menšina nemecká a židovská, osobitne ich historicky daná rola mestotvorná. Túto mestotvornú rolu nemeckého, no v ešte väčšej miere židovského elementu na Slovensku v medzivojnovom období považujem za zvlášť hodnú výskumného zreteľa najmä preto, že v dôsledku vojnových a povojnových udalostí (holocaust Židov i židov a odsun, resp. vyhnanie Nemcov), ako aj v dôsledku povojnového industrializačného rastu slovenských miest sa štruktúra ich obyvateľstva významne zmenila v prospech obyvateľstva slovenskej národnosti, a naopak, na dlhé desaťročia sa vytláčali z obzoru odborného výskumu národnostné (konfesionálne) menšiny. Tento takmer stratený svet medzivojnových slovenských miest (ale aj vidieka) ostáva bezpochyby výzvou pre slovenských historikov odborne preskúmať podobu medzivojnového Slovenska a jeho miest i z etnického (konfesionálneho) hľadiska, tým skôr, že doteraz túto prácu sčasti suplujú za nich etnológovia.

Vo svojom príspevku by som chcel na základe dostupných štatistických údajov aspoň čiastočne dokumentovať závažnosť menšinovej tematiky v slovenských medzivojnových dejinách na údajoch týkajúcich sa politického vplyvu vtedajších menšinových politických strán, ako aj komunistickej strany, ktorá sa najmä v dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov svojou triedne a antiimperialisticky motivovoanou antičeskoslovenskou politikou, poprednými funkcionármi z radov najmä maďarskej menšiny i vysokým podielom menšinových občanov na svojom voličstve javila popri svojom politickom a sociálnom radikalizme aj ako radikálna menšinová strana.

Výsledky volieb - najmä komunálnych, ale aj parlamentných, z ktorých budem v tomto texte vychádzať - signalizovali popri iných spoločenských javoch silný opozičný vplyv maďarskonemeckých strán aj severne od etnického rozhrania, aj keď sa týmto a ostatným menšinovým stranám ani v jednych voľbách nepodarilo získať pre svoju kandidátku všetkých menšinových voličov. Príčiny tohto vplyvu a jeho vývinu bude treba dôkladne preskúmať, no už dotraz známe poznatky o medzivojnovom období naznačujú, že ho možno hľadať popri sklamaniach z nových spoločensko-politických a hospodárskych pomerov v mladom štáte aj v celkovom pokračujúcom, resp. doznievajúcom sociálno-historicko-kultúrnom vplyve predvojnovej uhorskej, ako aj medzivojnovej maďarskej spoločnosti na medzivojnovú slovenskú spoločnosť, osobitne vo väčších slovenských mestách, čo by mohol bližšie špecifikovať dôkladný historický výskum v súčinnosti s už realizovaným etnografickým výskumom.⁷

Menšinové strany boli na Slovensku najúspešnejšie v prvých parlamentných voľbách roku 1920, keď získali 24,17% platných hlasov, a to napriek tomu, že maďarsko-nemecké a maďarské strany kandidovali len v dvoch volebných krajoch (novozámockom a košickom), židovské strany aj v ďalších troch, kým v dvoch volebných krajoch (banskobystrickom a liptovskomikulášskom) nekandidovala žiadna menšinová strana. O tento úspech sa pričinil novozámocký volebný kraj, v ktorom menšinové politické strany sústredili na seba ziskom 72,72% platných hlasov prakticky všetkých menšinových voličov, a to najmä preto, že im poskytli celé politické spektrum - občianske strany aj sociálnodemokratickú stranu. Menej úspešné boli menšinové strany v druhom “menšinovom” volebnom kraji - košickom, v ktorom na seba sústredili len 39,16% platných hlasov, hoci menšinové obyvateľstvo predstavovalo vyše 62% československých občanov tohto volebného kraja.⁸ Príčinou takého výsledku bolo nekandidovanie maďarsko-nemeckej sociálnodemokratickej strany, takže vyššie percento menšinových voličov než v novozámockom volebnom kraji nešlo vôbec voliť a značná časť zúčastnených voličov sa nepridŕžala národnostného princípu, ale dala svoj hlas československej sociálnej demokracii.⁹

Počnúc parlamentnými voľbami roku 1925 kandidovala vo všetkých volebných krajoch Komunistická strana Československa, ktorá na Slovensku (podobne ako aj na Podkarpatskej Rusi) získavala, najmä v menšinových volebných krajoch, značný počet hlasov, takže menšinové politické strany nedokázali presiahnuť svoj celoslovenský volebný výsledok z roku 1920 ani v absolútnych ani v relatívnych číslach, hoci od volieb roku 1925 kandidovali takisto vo všetkých volebných krajoch.¹⁰

Vývin politického vplyvu menšinových strán na celom území prvorepublikového Slovenska si zaslúži podrobnú analýzu zohľadňujúcu vzťahy medzi menšinovými stranami, ako aj rastúci vplyv československých politických strán v menšinovom prostredí. Osobitný výskum by si zaslúžilo rozloženie politického vplyvu a postavenie menšinových strán vo väčších slovenských mestách, v ktorých podľa sčítania ľudu v roku 1919 i 1921 boli občania “československej” národnosti v absolútnej prevahe.

Napr. v kategórii miest s veľkosťou v rozsahu 10000-20000 obyvateľov, nachádzajúcich sa nad slovensko-maďarským etnickým rozhraním - a takých bolo len deväť, z nich štyri župné mestá, ostatné dôležité regionálne a hospodárske centrá - vo voľbách roku 1925 len v Ružomberku, Trnave a Spišskej Novej Vsi pripadlo menšinovým stranám percentuálne menej hlasov než aký bol podiel menšinových obyvateľov na celkovom počte občanov v týchto mestách. V Žiline bol tento pomer zhodný, kým v Prešove, Nitre, Banskej Štiavnici, Trenčíne a Banskej Bystrici podiel hlasov pre menšinové strany presahoval podiel príslušníkov národnostných menšín v týchto mestách. Znamená to, že za menšinové strany hlasovali aj občania hlásiaci sa k (česko)slovenskej národnosti, pričom podiel menšinového obyvateľstva bol v týchto mestách sám osebe vysoký - v rozsahu od 9,24% (B. Štiavnica) po 29,60% (Prešov). Podiel KSČ na hlasoch v týchto mestách sa pohyboval od 12,81% v Banskej Bystrici po 21,23% v Prešove.¹¹

Nezanedbateľnú váhu menšinových strán môžeme konštatovať aj v ďalších, počtom obyvateľstva menších slovenských mestách nad slovensko-maďarským etnickým rozhraním, aj keď v týchto mestách ide predovšetkým o židovské strany (pokiaľ kandidovali samostatne), keďže podiel obyvateľov židovskej národnosti, resp. izraelitského vierovyznania bol v týchto mestách značný.¹² Vplyv menšinových strán začína však v 30-tych rokoch slabnúť tak v mestách ako celoslovensky¹³ a nielen v prospech komunistickej strany, ale aj československých strán. Príčiny a dôsledky takého vývinu si takisto zaslúžia dôkladný historický výskum a analýzu.

Počet a význam menšinového obyvateľstva na prorepublikovom Slovensku má však - a možno predovšetkým - aj iné než politické implikácie a hľadiská. Vyššie som uviedol tradičnú mestotvornú funkciu menších národnostných menšín - nemeckej a židovskej a v medzivojnom období najmä židovskej národnosti, resp. izraelitskej komunity, ktorá historicky ešte väčšmi vyniká zoči-voči praktickej neexistencii tohto národnostného a náboženského spoločenstva v slovenských mestách a vôbec na Slovensku po druhej svetovej vojne. O zdokumentovanie tohoto čoraz väčšmi sa vzďaľujúceho sveta našej krajiny a našich miest sa usilujú predovšetkým etnológovia, no zďaleka nejde len o problematiku etnologickú, ale aj o výsostne historickú tému. Trúfam si povedať, že bez jej uchopenia historikmi ostanú v dejinách našej krajiny zreteľne prázdne, nepopísané strany života našej krajiny v jeho dramatickom aj každodennom toku historického času, zostane úloha, ba výzva, na ktorú sa bude dávať možno čoraz ťažšie adekvátna odpoveď.

Pokúsim sa naznačiť závažnosť výskumnej témy predovšetkým židovského obyvateľstva na medzivojnovom Slovensku, osobitne v slovenských mestách, na niekoľkých - nazdávam sa, že veľavravných - kvantitatívnych údajoch z dobovej štatistiky. Podľa sčítania ľudu v rokoch 1921 a 1930 žilo na Slovensku 2,39%, resp. 2,01% občanov židovskej národnosti a 4,53%, resp. 4,11% prítomných obyvateľov izraelitského vierovyznania.¹⁴ V absolútnych aj relatívnych číslach išlo teda o menšiu, aj keď ani početne nie zanedbateľnú národnostnú, či náboženskú skupinu. Do úvahy treba pritom brať židovských obyvateľov predovšetkým ako náboženské (historicko-kultúrne) spoločenstvo, keďže len približne polovica izraelitov sa hlásila k židovskej národnosti a sama deklarovaná národnosť nebola pre židov natoľko závažným faktorom ako náboženská denominácia.¹⁵ Početná váha židovského obyvateľstva sa však ukáže v inom svetle, ak sa zameriame na mestské obyvateľstvo na Slovensku.

Ako vzorku som zvolil 40 okresných miest, ktoré mali podľa sčítania ľudu roku 1930 nad 5000 obyvateľov, v ktorých žilo 603270 obyvateľov, resp. 18,12% celkového počtu obyvateľstva a z počtu československých občanov 17,66% a ktoré predstavovali administratívne a väčšie či menšie regionálne centrá. (Na Slovensku bolo podľa tohto sčítania 37 okresných miest, ktoré mali menej ako 5000 obyvateľov a naopak, existovali mestá bez okresného štatútu, ako aj niekoľko dedín, ktoré túto hranicu presahovali, tie však nie sú predmetom tohto skúmania).¹⁶ Aj uvedené čísla potvrdzujú rurárny charakter medzivojnového Slovenska. Rozdiely sú však zjavné z hľadiska národnostného. Kým občanov “československej” národnosti žilo v týchto 40 mestách 17,09% z ich celkového počtu v krajine a Maďarov len 14,41%, u Nemcov to bolo 36,77% (najmä vďaka Bratislave) a u Židov až 50,21% z ich celkového počtu.

Z hľadiska náboženského predstavovali izraeliti v uvedenom počte miest 55,25% zo všetkých obyvateľov izraelitského náboženstva. Z celkového počtu obyvateľov týchto 40 miest (603270) pripadlo na izraelitov 75543 osôb, t.j. 12,52% ich obyvateľov, resp. v priemere to bol každý ôsmy obyvateľ týchto miest. Išlo teda o vskutku nezanedbateľnú skupinu obyvateľstva väčších slovenských miest a administratívnych centier, predstavujúcu ich dôležitú hospodársku, sociálnu zložku a obohacujúcu tieto mestá o vlastný duchovný rozmer a kultúrny kolorit, aj keď ich počet nebol, pravdaže, pravidelne rozložený na všetky mestá a mestečká.

Absolútne najviac žilo izraelitov v hlavnom meste Slovenska a jedinom meste s počtom obyvateľstva nad stotisíc, v Bratislave - 14882, no v relatívnych číslach predstavovali mierny podpriemer - 12,09% z celkového obyvateľstva mesta. Na druhom mieste boli izraeliti v jedinom meste s počtom obyvateľov nad päťdesiattisíc - v Košiciach v počte 11195 a ich podiel na obyvateľstve mesta predstavoval 15,97%. V kategórii piatich miest s počtom obyvateľstva medzi 10000 a 20000 vykazovali obyvatelia izraelitského náboženstva 15038 ľudí, t.j. 13,59% z ich celkového obyvateľstva, no rozpätie bolo značné - od 9,46% v Komárne, cez 11,29% v N. Zámkoch, 11,49% v Trnave, 17,90% v Nitre, po 18,21% v Prešove. V obyvateľstve jedenástich miest s demografickým rozpätím 10000 až 20000 osôb bolo izraelitov 16056, t.j. 11,03%, opäť so značným rozpätím - počnúc Banskou Štiavnicou s 2,90%, cez Zvolen, Ružomberok a Sp. Novú Ves v rozpätí 4,7% - 6%, ďalej B. Bystricu, Levice, Piešťany, Trenčín, Žilinu, Lučenec, v ktorých absolútny počet izraelitov v rozsahu 1092 (B. Bystrica) až 2498 osôb (Žilina) predstavoval percentuálne 9,62% až 14,31% a končiac Michalovcami, v ktorých izraelitské obyvateľstvo dosahovalo počet 3386 osôb, t.j. 29,18% obyvateľov mesta.

Konečne v kategórii 22 okresných miest s počtom obyvateľstva 5000 - 10000 osôb žilo 18372 obyvateľov izraelitského vierovyznania, čo znamenalo 12% z celkového počtu obyvateľov týchto miest, no opäť so značným rozpätím. Do tejto kategórie patrilo 5 miest s podielom izraelitského obyvateľstva v rozpätí od 0,98% (Nová Baňa) po 4,31% (Malacky) ¹⁷, 7 miest s izraelitským obyvateľstvom v rozsahu 5,16% (T. Sv. Martin) až 9,28% (Hlohovec)¹⁸, 5 miest s izraelitmi v rozpätí 10,14% (Rimavská Sobota) až 19,26% (Nové Mesto n.V.)¹⁹, 2 mestá s percentuálnym podielom izraelitov nad 20% (Topoľčany - 25,16%, Bardejov - 29,55%), v Humennom izraeliti prestavovali 32,17% a v Dunajskej Strede 42,21% obyvateľstva.

Dôležitým hľadiskom pri výskume každej komunity je jej územné rozloženie a jeho prípadné premeny. Prvorepubliková mestská izraelitská komunita sa v nerovnakej miere koncentrovala v jednotlivých oblastiach Slovenska. Ak vezmeme do úvahy mestá, v ktorých izraelitská komunita dosahovala aspoň desaťpercentný podiel na celkovom obyvateľstve mesta, môžeme rozoznať niekoľko slovenských regiónov, v ktorých sa koncentroval vyšší počet izraelitského mestského obyvateľstva. Pri tomto výskume som vychádzal zo sčítania ľudu v roku 1921, ktorý som komparoval so sčítaním ľudu v roku 1930, pričom som vzal do úvahy aj okresné mestá s menším počtom ako 5000 obyvateľov.²⁰ Komparácia obidvoch sčítaní ukázala, že základné rozloženie izraelitského obyvateľstva v slovenských mestách sa podstatne nezmenilo, aj keď ich relatívny počet - až na výnimky - klesal, či už preto, že ich absolútny prírastok v mestách zaostával za prírastkom nežidovského obyvateľstva, alebo i preto, že v niektorých mestách došlo aj k absolútnemu poklesu počtu izraelitského obyvateľstva.

Štatistika z roku 1921 dokladá viac ako desaťpercentnú koncentráciu izraelitského obyvateľstva vo väčšine južnoslovenských miest s prevahou maďarského etnika - od Bratislavy až po hranice s Podkarpatskou Rusou. V Šamoríne a Senci počet izraelitov nedosahoval 10% z obyvateľstva, ale už Dunajská Streda s podielom 45,10% (resp. 42,21% r. 1930) izraelitov bola relatívne “najžidovskejším” mestom na prvorepublikovom Slovensku, vyše 30%-ný podiel mala Galanta a v rozpätí medzi 10-20% sa nachádzalo Komárno, Nové Zámky, Levice, Lučenec, Rimavská Sobota, Košice a V. Kapušany, kým v mestách Tornaľa, Moldava n.B. a Kráľovský Chlmec počet izraelitov prekračoval v roku 1921 20%.

Ďalšími oblasťami z významným podielom izraelitského obvateľstva v mestách bolo etnicky slovenské západné a severné Slovensko, najmä Považie s mestami Sereď, Trnava, Hlohovec, Piešťany, Nové Mesto n.V., Trenčín, Považská Bystrica, Bytča, no v oblasti Kopaníc a Záhoria len Senica a v Ponitrí Nitra, Topoľčany, Bánovce n.B. a neďaleké Zlaté Moravce. Na severnom Slovensku zas Žilina, Dolný Kubín, Trstená, Liptovský Sv. Mikuláš a Ružomberok. Zato na strednom Slovensku len Banská Bystrica, neveľmi presahujúca 10%-nú hranicu, v ostatných stredoslovenských mestách izraelitské obyvateľstvo zostávalo značne pod touto hranicou.

Významný podiel na obyvateľstve mali izraeliti vo východoslovenských regiónoch: na Spiši v Starej Ľubovni, Spišskej Starej Vsi, Kežmarku a Poprade, menej v Levoči a Spišskej Novej Vsi, v Šariši najviac v Bardejove, Giraltovciach a Prešove. Medzi mestá s najvyšším podielom izraelitského obyvateľstva na Slovensku vôbec patrili zemplínske mestá: Stropkov (v roku 1921 so 44,08% druhé “najžidovskejšie” slovenské mesto), Medzilaborce, Humenné, Vranov, Michalovce, Sobrance, Sečovce.

V týchto regiónoch dejiny miest do druhej svetovej vojny nemôžu byť úplné bez skúmania dejín židovských komunít, dejín ich života a rastu, rep. poklesu ich počtu v súvislosti s rastom, rozmachom alebo stagnáciou jednotlivých miest. V tejto súvislosti bude zaujímavé skúmať tieto vývinové korelácie napr. v súvislosti so zmenou funkcie miest ako regionálnyh centier, napr. so stratou štatútu župného mesta niektorých z nich.

Historický výskum židovskej národnosti a izraelitskej komunity úzko súvisí vo viacerých slovenských regiónoch s výskumom dejín a osudov ostatných národnostných menšín, najmä nemeckej a maďarskej, ku ktorým sa mnohí izraeliti v medzivojnovej ČSR hlásili, ale aj rusínskej, ktorá neprešla holocaustom ani vyhnanstvom, no po druhej svetovej vojne, a najmä po roku 1950 bola podstatne zdecimovaná.

Samozrejme, cieľom a zmyslom historického výskumu nemôže byť reparovanie histórie, ale aspoň doplnenie a korekcia jej obrazu v našich mysliach. A okrem potešenia z poznania ďalších podôb našich spoločných dejín na území Slovenska, môže podporiť aj istú morálnu satisfakciu, ktorú sme dľžni stratenej, pretože ignorovanej minulosti a jej aktérom, neraz s tragickými osudmi, spoločnej minulosti našej krajiny, ktorá sa nám dodnes pripomína...napríklad rozbitými náhrobnými kameňmi na zničených židovských cintorínoch.

Poznámky